Maroš Baran: ,,Snažím sa o emocionálny portrét pocitov a vnemov."

Vydáno: 08.03.2016, 18:19 · Rozhovory · Autor: Miri Koštálová
Maroš Baran sa rád necháva sa inšpirovať každodenným životom. Práve realitu, s ktorou prichádza do kontaktu, dokáže konfrontovať s vlastným estetickým cítením. Táto zložka jeho tvorby sa prejavila aj v jeho najnovšom filme XIII CARD.

Maroš, nedávno uzrel svetlo sveta tvoj film MAROSBARAN - XIII CARD. Mohol by si nám v krátkosti priblížiť jeho hlavnú myšlienku, a čo si sa prostredníctvom neho snažil zachytiť?

XIII CARD – The Movie je experimentálny film, ktorý zachytáva fashion performance, realizované v máji minulého roka v Prahe. Ide zatiaľ o moje najkomplexnejšie dielo, ktoré som dokázal vytvoriť. XIII CARD uzatvára trilógiu hybridného projektu, ktorý rozvíjam už od roku 2013. Je mojím pokusom o vytvorenie osobného gesamkuntswerku za pomoci výrazových prostriedkov, ktorými disponuje moja tvorba a tvorba spolutvorcov projektu. Trilógia sa zaoberala rôznymi témami – najmä vinou, odpustením, a posledná časť problémom zmeny. Je to jeden príbeh, zdanlivo bez deja. Keď sa ma na to ľudia pýtajú, zvykol som odpovedať, že mi ide o emocionálny dej. Kaleidoskop pocitov, vnemov a emócii, ku ktorému svojich divákov prizývam. Dnes som dočítal knihu o režisérovi Alejandro González Iñárritu, ktorého uctievam. V jednom z rozhovorov v knihe použil frázu „fragmented emotional experience“. Až ma to koplo -  uvedomil som si, že je to presne to, o čo sa snažím aj ja. Snažím sa o emocionálny portrét pocitov a vnemov. (pozn.: film si môžete pozrieť tu)

Ja som film videla a priznám sa ti, že aj vďaka vystupňovanému napätiu prostredníctvom hudby som mala zimomriavky. Ktoré pasáže považuješ za najemotívnejšie?

Vďaka, vážim si to. Ide o celistvé dielo, takže neviem, či môžem vypichnúť jednu špecifickú scénu. Prekvapilo ma však množstvo ľudí, ktorí veľmi emocionálne reagovali na scénu snehovej búrky. Nepredpokladal som, že práve tá scéna bude takto rezonovať. Ak si mám ale vybrať, na ktorú scénu som najviac hrdý, bude to asi časť „Temple“, kde sa v chráme otvára horizont. Dôležitou je pre mňa aj preto, lebo scénu sprevádza skladba, vytvorená špeciálne pre projekt XIII CARD, čo bolo vďaka švédskemu dark ambient projektu Desiderii Marginis mojou najväčšou poctou. Hudobníci sú tí najväčší umelci.

Kedy prišiel prvotný impulz k jeho natočeniu?

Na trilógii pracujem už od roku 2013. Celý projekt je jedna veľká komplexná skladačka. Niektoré kúsky boli odhalené v Bratislave, iné v Prahe, v Antverpách, Paríži...Všade, kam som sa dostal. Zvonku to vyzerá ako bordel, ale mám v tom určitý systém. Veci spolu súvisia. Napríklad, keď som  v septembri 2014 vyhral Red Cut na Mercedese, pri odovzdávani ceny som z vrecka saka vytiahol malú fľaštičku naplnenú tmavočervenou tekutinou. Vtedy nikto netušil, čo robím, a prečo to robím. Išlo o jednu zo siedmich fľaštičiek, ktoré hrali rolu v performance XIII CARD.

Zaujímalo by ma, akých ľudí si primárne hľadal do tohto projektu. Aké si mal požiadavky?

Hľadám špecifickú estetiku, nadšenie a odhodlanie. Ak to človek má, veľmi rád s nim spolupracujem.

Aké máš zatiaľ odozvy od divákov?

Premiéru Praha dosť odignorovala - podarilo sa mi pritiahnuť asi len tridsať ľudí, z ktorých väčšina boli moji kamaráti, známi a zopár náhodných ľudí. Taká je, bohužiaľ, realita. Nie je to veľmi povzbudivé, no vážim si svoje minipublikum. Ľudia mi vravia, že cesta, ktorú som si zvolil, je beh na dlhé trate. Projekt je vraj veľmi temný a „zložitý“, čo ma dosť prekvapuje, lebo osobne poznám oveľa temnejšie a zložitejšie diela. Robím len to, čo viem, a ako to viem.

Aké si mal pocity bezprostredne po skončení natáčania?

Nezáleží na tom, ako sa cítim. Dielo je už vonku a žije si svojím životom. Po skončení natáčania som rozmýšľal o forme nasledujúceho projektu.

Čo ťa počas nakrúcania dokázalo napumpovať energiou, a naopak, z čoho si bol psychicky unavený?

Nadšenie a zápal ľudí, rovnaká vlna a pochopenie je to, čo potrebuje každý kreatívny človek. Ja nie som výnimkou. Urobte z vety negatívnu verziu a máte odpoveď na to, z čoho som bol psychicky unavený.

Pred mesiacom si sa v Londýne zúčastnil International Fashion Showcase. S akými pocitmi si nasadal do lietadla? Splnila udalosť tvoje očakávania?

Žiaľ, kvôli finančným a časovým problémom som na lietadlo nenasadol. Poslal som tam len svoje veci – bielu dračiu masku, biely model, karty, vizitky, lookbooky a knihu, ktorá bola hneď v prvé dni ukradnutá. Čo už, snáď ju má niekto, komu sa páčila, a nie niekto, kto ju hodil do koša. IFS bola skvelá príležitosť. Bol som vďačný, že som mohol byť jej súčasťou. Bol by som rád, keby sa konalo viac takýchto akcií.

Venuješ sa módnemu návrhárstvu. Keď som si pozerala tvoje modely, tak som sa prichytila pri myšlienke, ako si ich imaginárne vkladám do šatníka. Stretávaš sa s takýmito názormi bežne?

Myslíš myšlienkou, či si vkladám svoje návrhy do šatníka? :D V tom prípade áno, pretože nová kolekcia bude z veľkej miery pánska, a tak prakticky všetko nové skúšam na sebe. Bude to taká fashion monster verzia Maroša Barana v mužskom prevedení. Ale asi si to myslela na iných ľudí, však? Pravda je taká, že sú vraj moje veci stále príliš extravagantné. Nájde sa zopár jedincov, ktorí vlastnia môj kúsok, no moje veci sú stále skôr na úrovni „kabinet kuriozít“. Verím však, že mám aj veľmi prudko nositeľné „dráčiky.“ Treba len nabrať trochu odvahy.

Čo je tvojím hnacím palivom pri tvorbe? Kopne ťa múza, alebo sa nechávaš inšpirovať bežným dňom?

Žijem, tak tvorím, no secret, no magic. Baví ma to, napĺňa a fascinuje. Rád sa učím a zdolávam prekážky...alebo ich aj nezdolávam, ale aspoň sa o to snažím. Každý deň je nový -  toľko ľudí, toľko miest, toľko vecí...Treba mať otvorené oči.

Čo považuješ v móde za najväčšie prehrešky?

Fashion blogerky? :D Neviem...Nezaujímam sa o to, čo kto nosí. Svet je príliš komplexný na nejaké pravidlá prehreškov. Najväčším prehreškom je nemať svoju individuálnu tvár a ísť vo vydupanom stáde. Hlúposť ľudí a irogancia ma irituje.

Kolekciu ,,K“ si predvádzal aj počas minuloročného FashionLIVE! v Bratislave. Ako si s odstupom času spomínaš na túto udalosť? Mal si pred prehliadkou zimomriavky?

Žiaľ, nemám na tú akciu žiadne extrémne spomienky. Urobil som tam svoje performance, kde som kartami na zem napísal názov svojho nasledujúceho projektu. Odozva nebola žiadna, a tak som sa ako jeden z milióna dizajnérov, ktorí tam prezentovali, zbalil, išiel spať ku kamarátovi, a na druhý deň som cestoval do Prahy.

Na tvojom blogu ma milo prekvapila recenzia na Malého princa. Táto kniha patrí k dielam, ku ktorým sa veľmi rada vraciam. Čo v tomto diele nachádzaš ty? A keď sme už pri knihách, tak aké typy príbehov preferuješ?

Ak si článok čítala, tak predsa vieš, ako som ju vnímal ja. Mám rád komplexnosť a postmodernu.

Miri Koštálová
Zdroj: fotky: marosbaran.blogspot.com, video: youtube.com

Doporučujeme

Další články